Jakub Smutný

Pri genealogickom bádaní sa občas stane, že v tej záplave roľníkov, želiarov a sluhov objavíte niekoho zaujímavejšieho – remeselníckeho majstra. Ak sa vám to už stalo, môžete si gratulovať.

Postavenie remeselníka vo vidieckej spoločnosti

Remeselník bol, a to predovšetkým na dedine, váženým človekom. Skutočný obraz vidieckeho kováča (ako jedného z najbežnejších majstrov, na akého sa dá natrafiť) vôbec nezodpovedá niektorým súčasným predstavám o tomto majstrovi. Kováč vôbec nebol len veľký svalnatý chlap, od rána do večera trieskajúci kladivom po kuse železa.

Z hospodárskeho hľadiska patril medzi najdôležitejších obyvateľov dediny. Opravoval a vyrábal poľnohospodárske náradie, podkúval kone a neraz aj trhal pokazené zuby, na čo mal už od stredoveku rozličné druhy klieští. Život na dedine sa bez šikovného majstra kováča nezaobišiel. Ostatní dedinčania ho oslovovali „pán majster“. Svedčí to o úcte, ktorú voči nemu prechovávali.

Ako sa mohol človek stať remeselníckym majstrom?

Ak sa človek chcel stať remeselníkom, musel v prvom rade absolvovať učňovské roky u niektorého z majstrov. Do učenia mohol nastúpiť len chlapec legitímneho pôvodu, typicky vo veku 14-16 rokov. Učenie trvalo 3-5 rokov. Potom sa nádejný majster stal tovarišom. Ako tovariš sa vydal na vandrovku. Jej dĺžka bola rozličná, mohla trvať do veku od 18 do 27 rokov.

Tovariši pracovali v ťažkých podmienkach (bežne aj 16 hodín denne, s prestávkou na obed) za nízku mzdu. Po ukončení vandrovky musel tovariš urobiť majstrovské skúšky. Sem spadá vyhotovenie „majstrštyku“  – vlastnoručne zhotoveného, originálneho výrobku na vysokej úrovni, ako aj zaplatenie istého finančného obnosu (ak bol tovariš synom majstra, bol tento poplatok nižší) a usporiadanie hostiny pre ostatných majstrov. Potom (obvykle vo veku okolo 25 rokov), dosiahol tovariš vytúžený titul „majster“. Vďaka tomu si mohol zarábať prácou vo vlastnej dielni, ako aj brať do učenia učňov a tovarišov.

Kde hľadať informácie o remeselníkoch

Ako však nájsť informácie, ktoré by vám čo najviac priblížili život objaveného remeselníka? Základnými zdrojmi sú:

• cechové knihy
• vandrovné knižky
• živnostenské registre
• dikálne súpisy

Cechové knihy sú, na jednu stranu, dobrým zdrojom – nachádzajú sa v nich neraz podrobné informácie o fungovaní cechu, ako aj o samotných majstroch. Napríklad v cechovej knihe myjavského cechu pytlikárskeho, v ktorej som mal to šťastie bádať, sú uvedené mená staršieho a mladšieho cechmajstra, mená majstrov, záznamy o pohreboch členov cechu, informácie o učňoch, príjmoch a výdajoch cechu v danom štvrťroku.

V tejto knihe boli založené aj iné dokumenty, ako napríklad artikuly – pravidlá, podľa ktorých sa riadil chod cechu (v biblickej češtine) z roku 1833, či záznamy o prijatí majstra do cechu. Na pobavenie, boli tu aj záznamy o nákupoch vína a slivovice pre cech, neskôr (po transformácii cechu v roku 1872) pre spolok.

Problémom pri cechových knihách je, že sú buď nedostupné, alebo sa nezachovali. Sám som tak pátral po cechových knihách pre okolie mesta Modrý Kameň. Po prejdení niekoľkých inštitúcií som to vzdal, jednoducho ich nemali, alebo mali len k tým cechom, o ktoré som nemal záujem. Inak by sa tieto knihy mali nachádzať buď v archívoch, alebo v múzeách.

Vandrovné knižky

Vandrovné knižky boli vydávané od roku 1816. Išlo o akýsi „preukaz“ tovariša, do ktorého dostával potvrdenia od majstrov, u ktorých pracoval. Tovariš počas vandrovky neraz prešiel niekoľko krajín. Okrem toho sa v nich však nachádzajú ďalšie, mimoriadne zaujímavé informácie. Je tu napríklad pomerne podrobný popis držiteľa preukazu. Jediným problémom vandrovných knižiek je, že sa málokedy zachovali do súčasnosti.

Živnostenské registre

Tento historický prameň sa objavuje až v modernej dobe. Nachádzajú sa obvykle v okresných archívoch. Ja som pátral napríklad v registroch živnostníkov v okresnom archíve Veľkého Krtíša z čias prvej Československej republiky. Išlo o Okresné živnostenské spoločenstvo v Modrom Kameni. Tamojšie registre sú členené podľa druhu vykonávanej živnosti. Informácií o samotnom živnostníkovi je v nich málo. Navyše, nie každý remeselník musel byť registrovaný ako živnostník, čo viem z vlastnej skúsenosti.

Dikálne súpisy ako najdostupnejší zdroj informácií

Viac šťastia ako pri cechových knihách a vandrovných knižkách, som mal pri bádaní v dikálnych súpisoch. Pre vysvetlenie – dikálny súpis je súpisom tzv. dík, čiže istých majetkových hodnôt, v našom prípade remesiel. Tieto súpisy sa vykonávali predovšetkým koncom 17. a v 18. storočí. Ja som napríklad objavil v Balassagyartmate majstra krajčíra Martina Lekára (1739-1784). Jeho meno som našiel v niekoľkých súpisoch, dostupných v súčasnosti na portáli FamilySearch.

Okrem mena a povolania sa z nich dá zistiť ešte jedna, veľmi zaujímavá informácia, a to ročné zdanenie. Napríklad on platil ročne 3 zl. 45 gr. až 5 zl. 15 gr. Problémom je, že najmä v starších súpisoch sa nachádza len daň v pomeroch (základnú daň vyjadruje číslo „1“ a od neho sa odvíjajú prepočty zdanenia) a nie všade sa nachádza prepočtový „kľúč“.

Ak však vieme priemerné zdanenie v danej oblasti (v našom prípade zemepanské mesto Balassagyarmat), možno si urobiť predstavu o majetnosti daného predka – remeselníka. V prípade, že platil nadpriemernú daň, možno z toho dedukovať, že aj jeho zárobok bol nadpriemerný.

Na záver, objavenie remeselníckeho majstra môže výrazne obohatiť genealogický výskum. Hoci pátranie býva náročné, historické pramene neraz ukrývajú prekvapivo detailné informácie o živote týchto predkov. Preto by som vás pri pátraní v tejto oblasti chcel podporiť. Vyzbrojte sa však trpezlivosťou, budete ju potrebovať.

Fotografie: autor Jakub Smutný, za nahliadnutie ďakujem Múzeu SNR v Myjave