Jakub Smutný

V 18. – 19. storočí bol priemerný vek dožitia v Uhorsku, ak odpočítame veľkú detskú úmrtnosť, okolo 55 rokov. Za dlhovekosť sa v tom čase považoval iný vek, než dnes. Už sedemdesiatročný človek bol braný ako veľmi starý. Osemdesiatky sa dožívali ľudia len výnimočne. Napriek tomu aj vtedy žili ľudia, ktorých vek bol úctyhodný aj na súčasné pomery. A práve na nich bude zameraný tento článok.

Od začiatku môjho genealogického bádania sa mi podarilo objaviť len dvoch ľudí, ktorí sa dokázateľne dožili stých narodenín. Obaja prežili celý život vo farnosti Divín. Nežili priamo v tomto zemepanskom meste, ale vo filiálkach tamojšej farnosti. Prvý z nich, Lukáš Kralinje, žil v obci Ružiná. Narodil sa tu v roku 1692. Nikdy sa neoženil, ani nemal deti. Zomrel v roku 1793 vo veku 100 rokov a štyri mesiace.

Druhým mužom, ktorý dosiahol toto aj dnes vzácne jubileum, bol Ján Kanda z Budinej. Narodil sa v roku 1744 Jánovi a Anne Kandovým. Pravdepodobne bol ich jediným dieťaťom. Zomrel niekoľko dní pred stoprvými narodeninami. To z neho robí vôbec najstaršieho mnou overeného človeka, zosnulého pred začiatkom prvej svetovej vojny. Rovnako, ako Lukáš Kralinje, ani on sa neoženil a nemal deti.

V odľahlých filiálkach divínskej farnosti, najmä v Budinej, som natrafil na viacero ďalších dlhovekých ľudí. Napríklad Mária Svoreňová z Budinej sa dožila takmer 94 rokov. Ide o najstaršiu ženu, ktorej vek sa mi podarilo overiť. Okrem nej som tu objavil aj niekoľkých osemdesiatnikov.

Dlhovekosť týchto ľudí bola podľa môjho názoru podmienená aj miestom, kde žili. V Uhorsku, rovnako ako inde na svete, sa nachádzali miesta s väčším výskytom dlhovekých obyvateľov. Moje genealogické bádanie naznačuje, že o takéto miesto by sa mohlo jednať aj v prípade niektorých novohradských obcí. Vysoký vek tamojších ľudí bol ovplyvnený niekoľkými faktormi. Obce ležia vo vyšších polohách, uprostred lúk a lesov, čiže tu bol čistý vzduch a zdravé podnebie. Ešte dôležitejším faktorom bola odľahlosť obcí, ako Budiná, či Ružiná. Keďže boli pomerne nedostupné, takmer až odrezané od okolitého sveta, málokedy sa tam rozšírili choroby a epidémie. Odľahlosť síce spôsobila aj zaostalosť a horší prístup k zdravotnej starostlivosti  (tým pádom vyššiu detskú úmrtnosť), no ak sa človek dožil dospelosti, bolo tu relatívne bežné, že  dosiahol minimálne sedemdesiatku, často aj vyšší vek.

Ak si porovnáme vek najstarších ľudí z tejto oblasti s vekom najstarších obyvateľov iných oblastí, zistíme, že inde často úplne chýbajú ľudia nad 90 rokov. V ostatných mnou skúmaných sídlach najstarší ľudia obvykle dosahovali vek len 85-89 rokov. Napríklad v Dechticiach bol najstarší mnou overený obyvateľ Jozef Sliva, ktorý zomrel v roku 1902 ako 88-ročný. Podobný jav som zaregistroval aj v okolí Starej Turej, Naháči, Trstíne, Bíňovciach, Košeci a okolí, zvyšku Novohradu a dokonca aj na Morave. Tam som pri svojom genealogickom bádaní natrafil na 86 – ročného človeka.

Na kuriózny prípad som však natrafil v Ábelovej. V roku 1736 tu zomrel Šimon Zahorec. Tento obyvateľ Nedelišťa mal údajne 110 rokov, s manželkou bol 82 rokov a mali spolu sedem synov a štyri dcéry. V matrike sa píše, že „zemrel ne pro nemoc, ale pro starost“. Vzhľadom na to, že z roku 1626 sa žiadna matrika ábelovskej farnosti nezachovala, tieto údaje sa nedajú overiť.

Ďalším veľmi zaujímavým prípadom je Alžbeta Perceová, rodená Balásová. Pochádzala z novohradského šľachtického rodu Balás de Sipek. Podľa záznamu o úmrtí mala tiež 110 rokov. Rovnako, ako v prípade Šimona Zahorca sa vek overiť úplne nedá, našťastie sa to však dá aspoň čiastočne. Jej manžel zomrel v roku 1755 ako približne 60-ročný. Ešte dôležitejším je údaj, že v roku 1739 sa jej narodilo najmladšie dieťa. Alžbeta zomrela v roku 1784. Ak by sa narodila v roku 1674, ako hovorí úmrtná matrika, mala by posledné dieťa ako 65-ročná a manžel by od nej bol o 20 rokov mladší. Táto situácia je krajne nepravdepodobná. Údaje teda naznačujú, že jej reálny vek bol len okolo 90 rokov.

Na záver by som uviedol jednu informáciu, pre genealógov mimoriadne dôležitú, pri overovaní veku veľmi starých ľudí v období novoveku. S vekom dožitia stúpa nepresnosť pri zápisoch v matrikách. Kým u ľudí okolo 30-40 rokov je obvykle uvedený vek pomerne presný (odchýlka maximálne niekoľko rokov), u 70-ročného človeka je bežný rozdiel aj vyše päť rokov. U najstarších ľudí nad 85 rokov sa často zapisujúci kňaz pomýlil aj o desať rokov. V matrikách sa nachádzajú relatívne bežne zápisy o ľuďoch nad 90, často aj nad 100 rokov. V mnohých prípadoch mali reálne len okolo 80-ky. Dokonca som raz natrafil na údajne 109 – ročnú ženu, ktorá mala v skutočnosti iba 81 rokov.