Jakub Smutný

Narazili ste v úmrtných matrikách na výrazy ako „apoplexia“, „tumores“ či „variolae“? Zápisy z tohto druhu matrík vám môžu veľa povedať nielen o príčine a čase úmrtia vášho príbuzného, ale aj o podrobnostiach z jeho života. Na záver článku som pre vás navyše pripravil dva neobyčajné zápisy: jeden zachytáva takmer celý životný príbeh 80-ročného muža, druhý prináša charakteristiku ženy, ktorá bola 20 rokov slepá. Treba však podotknúť, že príčiny úmrtia boli v minulosti určované skôr laicky a ich presnosť záležala od medicínskych znalostí zapisujúceho. Často bol v matrike zachytený skôr príznak ochorenia (napr. kašeľ) než samotná diagnóza.

Rád by som sa ďalej poďakoval všetkým diskutujúcim pod mojimi predchádzajúcimi článkami za ich komentáre. Žiaľ kvôli technickým problémom som vám nemohol poďakovať priamo v diskusii.

Detská úmrtnosť: kiahne, kašeľ či „slabosť“?

Najmenšie deti zomierali podľa matrík veľmi často na kiahne (variolae). V niekoľkoročných intervaloch sa toto ochorenie vracalo vo forme epidémií. Ďalšími bežnými, no často nešpecifikovanými príčinami boli slabosť (debilitas/marasmus infantum) a kašeľ (tussis).

Čo sa týka slabosti u detí, uvádzanej v úmrtných matrikách, pod týmto slovom sa mohlo ukrývať prakticky čokoľvek. Obvykle išlo o dieťa, ktoré sa narodilo slabšie a menšie, prípadne také, ktoré zomrelo na v tej dobe nevysvetliteľnú príčinu úmrtia.  V prípade kašľa mohlo ísť aj o čierny kašeľ (pertussis). Ďalšími bežnými termínmi, s ktorými sa určite pri bádaní v úmrtných matrikách stretnete, sú „hectica“ – vlečúca sa horúčka, v slovnom spojení „febris hectica“ podľa niektorých zdrojov aj brušný týfus, „morbilli“ – osýpky, „typhus“ – týfus, prípadne „angina“ či „diphtheria“. Posledný menovaný výraz sa používal hlavne pre záškrt.

Smutným faktom o detstve v novovekom Uhorsku bolo, že podľa mnou preštudovaných matrík z rozličných regiónov neprežila polovica, niekde aj dve tretiny živonarodených detí prvých 18 rokov života. Významnú pomoc v boji s detskými chorobami preto znamenali začiatky očkovania.

Naozaj sa naši predkovia dožívali len 40 rokov?

V dnešnej dobe sa často ako fakt uvádza, že ešte v novoveku žili ľudia v priemere len okolo 40 rokov. Toto tvrdenie je trochu zavádzajúce, pretože platí iba v prípade, že sa do priemeru zaráta aj spomínaná detská úmrtnosť. Napríklad podľa môjho výskumu ábelovských matrík okolo roku 1800 bol priemerný vek zosnulých dospelých (nad 18 rokov) 57 rokov. Percento zosnulých v mladom dospelom veku (20 – 30 rokov) bolo pomerne nízke, zvyšovali ho najmä úmrtia matiek pri pôrode, tuberkulóza, u mužov v niektorých obdobiach aj vojnové konflikty.

Úmrtia dospelých v novoveku

U dospelých ľudí bola jednou z  najbežnejších príčin úmrtia „phthisis“ (v matrikách sa možno stretnúť s rôznymi pravopisnými verziami tohto slova). Vo väčšine prípadov išlo o označenie tuberkulózy, najmä pľúcnej. V novších matrikách z druhej polovice 19. stor. začal byť pre toto ochorenie používaný aj termín „tuberculosis“. Veľmi bežnými príčinami úmrtí v matrikách boli aj „tumores“, čiže nádory. Mohlo však ísť aj o opuchliny či hrče, nie nutne rakovinu. Tá bývala nazývaná skôr „cancer“.

Ďalej sa tu vyskytovali „dysenteria“ (úplavica), gangréna, „asthma“ či „apoplexia“. „Asthma“ bývala bežná najmä u ľudí nad 50 rokov a v matrikách, vedených v starej slovenčine, ju nazývali aj „záduch“. Poslednou z častých uvádzaných príčin je práve „apoplexia“. Toto slovo malo viacero významov, asociované bývalo s náhlou stratou vedomia či mozgovou príhodou, nemožno ho však stotožniť so žiadnou konkrétnou súčasnou diagnózou.

V priebehu epidémií ľudí kosil mor či cholera. Najväčšie epidémie cholery prebehli v mnou skúmaných oblastiach v rokoch 1831 a 1873. Mnoho mojich predkov zomrelo práve počas týchto epidémií. Zaujímavosťou je, že niektoré, najmä odľahlejšie obce epidémie „zázračne“ obišli.

Starší ľudia (nad 60 rokov) zomierali obvykle na starobu, stareckú demenciu, porážku, rakovinu či TBC – ich príčiny úmrtia boli podobné ako pri ľuďoch v strednom veku, pridáva sa staroba (senectus,  niekedy aj vo forme senectus ipsa – doslova staroba sama) a starecká demencia. Pri starších ľuďoch sa možno stretnúť s termínom „marasmus senilis“, označujúcim celkovo starecké chradnutie či zoslabnutie. Zaujímavé je, že starobu ako príčinu úmrtia v matrikách uvádzali aj v prípade na dnešné pomery nie veľmi starých ľudí. Nie je neobvyklé, že výraz „senectus“ nájdete aj pri úmrtiach šesťdesiatročných, prípadne ešte mladších.

Neobvyklé zápisy – aj to môžete nájsť v matrikách

Ján Peťka – takmer celý život v jednom zápise

Na záver článku som si nechal dva príklady neobvyklých zápisov z úmrtných matrík. Takéto zápisy, samozrejme, nenájdete každý deň, no raz za čas sa na ne dá naraziť. Ten prvý sa týka môjho vzdialeného príbuzného, Jána Peťku. Našiel som ho už dávnejšie, v matrike farnosti Polichno. Na konci 18. a začiatkom 19. storočia tu pôsobil kňaz, zaznamenávajúci informácie o zosnulých do veľkých podrobností. 27. apríla 1816 v tejto farnosti zomrel 80-ročný Ján Peťka. Jeho životný príbeh, v stručnosti zaznamenaný v matrike, je pozoruhodný, hoci niektoré skutočnosti sú uvedené nepresne. Narodil sa v Budinej, v tom čase ešte filiálke Divínskej farnosti (samostatná matrika farnosti Polichno, kam neskôr patrila aj Budiná začala byť vedená až od roku 1797) v roku 1735. V matrike síce uvádzajú rok 1733, no pri takýchto starých ľuďoch bola drobná nepresnosť úplne bežná. V roku 1750 sa údajne oženil s Dorotou Lackovou z Podrečian. Rok sobáša je pravdepodobne tiež nepresný, pretože v tom čase by mal ženích iba 15 rokov. Manželmi boli podľa matriky štyri roky, mali jednu dcéru, ktorá zomrela. Po smrti prvej manželky žil tri roky ako vdovec, potom sa oženil s Annou (neznámeho priezviska) z Horného Tisovníka. Mali jedno dievčatko, ktoré zomrelo, matka Anna ju nasledovala po siedmich rokoch manželstva.

Po troch rokoch vdovstva sa oženil poslednýkrát, s Annou Zajacovou zo vzdialeného Horného (Vyšného) Kubína. Z manželstva vzišli traja synovia a dcéra a trvalo 21 rokov. V čase otcovho úmrtia bol nažive už len syn Adam. Posledných 28 rokov života prežil Ján Peťko ako vdovec. Osem rokov pred smrťou sa poranil a posledný rok žil zasiahnutý stareckou slabosťou. Ján Peťka teda okrem jediného syna prežil celú svoju rodinu.

Mária – „hodná večnej pamiatky“

Druhý zápis je o niečo starší (1747) a pochádza z matriky divínskej farnosti. Týka sa úmrtia istej Márie, ktorej priezvisko nie je úplne čitateľné. V zázname sa o nej (v preklade) písalo toto:

„Pochovaná bola najzbožnejšia matróna Mária Bucs? (možno Bučko), ktorá bola dvadsať rokov zbavená zraku. Žila vo farnosti Divín. Pre jej neustávajúcu zbožnosť sa tešila osobitnej úcte. Vo svojom utrpení bola neochvejne trpezlivá a choroby, ktorými bola sužovaná, znášala s hrdinskou vytrvalosťou. Po prijatí sviatostí bola pochovaná pod ľavou zvonicovou vežou. Dožila sa približne 75 rokov veku. Pre svoju zbožnosť a oddanosť je hodná večnej pamiatky.“

Stretli ste sa pri vašom bádaní aj vy so zaujímavými či neobvyklými záznamami? Ak áno, podeľte sa so svojimi skúsenosťami