Jakub Smutný

Chceli by ste o svojich predkoch zistiť viac, než len mená a dátumy? Potom je tento článok pre vás. Z matrík, najmä tých novších, sa dá obvykle zistiť aj povolanie, prípadne funkcia, akú váš predok zastával v dedine alebo meste. Názvy povolaní sú obvykle v latinčine či maďarčine, a jednoduché nahodenie daného slova do prekladača, prípadne nejakého z nástrojov umelej inteligencie, vám nemusí pomôcť. Preto je tu pre vás tento článok. Rozoberiem v ňom fungovanie obecnej samosprávy v novoveku, jednoducho povedané – kto bol kto na dedine v 17.-19. storočí.

Richtár a prísažní

 Najvyššiu pozíciu, hneď pod zemepánom, v obci zastával richtár. Názvy jeho povolania v maďarčine, latinčine aj nemčine sú obvykle odvodené od právomoci rozsudzovať spory medzi obyvateľmi. V maďarských matrikách je richtár obvykle označený ako „bíró“, v latinských „iudex“ a v nemeckých „Richter“. Z nemeckého pomenovania vzniklo aj naše slovo „richtár“. Stretol som sa však aj napríklad s latinským pomenovaním „dictator communitatis“. Takto bol označený môj predok Juraj Motoška v matrike Ábelovej z roku 1795. Latinské slovo „dictator“ v novoveku neoznačovalo diktátora v dnešnom slova zmysle, ale osobu, poverenú riadením obce. Miesto richtára mohlo byť dedičné, no obvykle sa richtár volil. Volebné obdobie trvalo zvyčajne jeden rok. Volený richtár býval vyberaný z troch zemepánom navrhnutých kandidátov. Richtár sa zodpovedal zemepánovi, ako som už spomínal, mal súdnu právomoc, staral sa o údržbu obce. Dohliadal na vyberanie poddanských dávok.

Priamo pod richtárom boli prísažní páni. Z mojej skúsenosti to obvykle bývali skúsení gazdovia vo veku 40 a viac rokov. Tvorili obecnú radu a pomáhali richtárovi vo výkone jeho funkcie. Po latinsky býval prísažný označovaný ako „juratus“.  Zaujímavý je poznatok, že ešte v druhej polovici 18. storočia bývali richtár, ako aj prísažní, v drvivej väčšine negramotní a podpisovali sa len krížikom.

Kňaz a učiteľ

Ďalšími dvoma dôležitými osobami v novovekej obci bývali farár a učiteľ. Táto dvojica bola mimoriadne vážená. Farár bol predstaviteľom cirkvi na danom mieste. Slúžil omše, krstil, sobášil a pochovával. Z genealogického pohľadu je najvýznamnejšia jeho úloha vo vedení matrík. Častým bolo pôsobenie farára v rámci ľudovej osvety. Existovali výrazné rozdiely medzi farármi v evanjelických a katolíckych farnostiach, napríklad čo sa týka celibátu, ktorý pre evanjelikov neplatil. Čo sa týka majetnosti farára, závisela od bohatstva danej farnosti. K fare patrili pozemky, farár dostával peňažné aj naturálne dávky. Farské pozemky často obyvatelia obrábali z dobrej vôle, bez nároku  na odmenu. Čo sa týka označenia v matrikách, farár býva označený ako „parochus“ (lat.), „plebános“ (maď.), prípadne písmenami A.R.D., tvoriacimi skratku titulu „Admodum Reverendus Dominus“ – veľadôstojný pán. V nemčine sa nazýval „pfarrer“, z čoho vzniklo naše slovo farár.

Učiteľ sa staral o vzdelanosť v obci. Spočiatku bolo učiteľov veľmi málo a ich vzdelanie bolo často na nízkej úrovni. Napríklad na myjavských kopaniciach mohli  byť učiteľmi vojak – vyslúžilec, gazda, a prakticky ktokoľvek so základnými znalosťami písania, čítania, počítania a náboženstva. Pre svoju múdrosť býval učiteľ v obci vážený, no na toto pracovné miesto sa neviazala vysoká finančná odmena. Učiteľ býval v latinských matrikách označovaný ako „ludirector“, v maďarských „tanitó“ a v nemeckých „Lehrer“.

Remeselníci a roľníci

V každej obci pôsobilo aj niekoľko, aspoň tých najzákladnejších remeselníkov. Patril sem kováč, mlynár, často aj mäsiar, krajčír či obuvník. Majstri bývali na dedine vážení, pretože bez ich výrobkov by život v obci nemohol fungovať. Kováč niekedy zabezpečoval aj služby felčiara – napríklad trhal pokazené zuby. Niektoré ženy pôsobili ako pôrodné babice, či bylinkárky. V období honov na čarodejnice v 17. a na začiatku 18. storočia mohli byť odsúdené a niekedy dokonca upálené.

Viac než 80 percent obyvateľstva obce však tvorili roľníci. Delili sa do niekoľkých skupín, od samostatne hospodáriacich gazdov, až po nemajetných želiarov. Hlavný rozdiel medzi nimi bol v tom, že zatiaľ čo poddanský gazda užíval vlastnú usadlosť s poľami, želiar mal len malú záhradku a neužíval polia, lúky ani vinohrady. Mal však vlastný dom (preto sú niekedy označovaní ako chalupári, či domkári). Úplne na spodku hierarchie boli podželiari. Tí nevlastnili ani dom, ani pôdu. Obvykle to boli slúžky, prípadne pomocníci na hospodárstve.  

Roľníci bývali v matrike označovaní ako „colonus“, po maďarsky najmä „jobbágy“, čo doslova znamená „nevoľník“. Želiar sa nazýval „inquilinus“ (po maďarsky „zsellér“), podželiar „subinquilinus“.

Pre lepší prehľad ponúkam túto tabuľku:

Pri genealogickom bádaní sa často sústredíme najmä na mená a dátumy. Matriky nám toho však môžu ponúknuť oveľa viac. Ak zistíte, že váš predok bol richtár či učiteľ, môžete predpokladať, že patril medzi vážených obyvateľov obce. Naopak, objav želiara vám môže povedať viac o majetkových pomeroch, v ktorých žili vaši predkovia.

Informácia o povolaní predka vám môže výrazne dopomôcť k lepšej predstave o jeho zapojení do života v danej obci. Drobné detaily dokážu neraz povedať viac, než samotné dátumy.